Analytickú pozíciu v banke vymenila na dva roky za školu v Handlovej: Každý deň som získala aspoň 50 silných zážitkov – tak intenzívna je práca učiteľky.
V roku 2019 odštartovali svoju cestu v programe Teach Next, kde počas nasledujúcich dvoch rokov pracovali na zlepšovaní vzdelávacieho systému na Slovensku. V sérii krátkych medailónikov vám predstavíme našich čerstvých absolventov programu a nahliadneme do ich skúsenosti. Ako ďalšiu predstavujeme Annu Rosinovú.
Kto je Anna Rosinová?
Anna pochádza z Bratislavy a žije tu celý svoj život. Študovala aplikovanú matematiku na FMFI UK a pracovala tri roky v banke ako analytička. Ku školstvu mala vždy blízko prostredníctvom veľkej časti svojej rodiny. Už dávnejšie ju zasiahol fakt, že až 30% detí končí povinnú školskú dochádzku bez základnej čitateľskej gramotnosti – bez šance pochopiť, čo sa píše napríklad na príbalovom letáku k liekom alebo zmluve s operátorom, s veľkou šancou sa dať ľahko nachytať. To je niečo, čo radikálne ohrozuje budúcnosť tejto krajiny a každého z nás. Bratislavu vymenila na dva roky za Handlovú, kedy mala okrem iného možnosť lepšie pochopiť realitu malého mesta, kde čoskoro zatvoria bane, jedného z mála zamestnávateľov v regióne. Učila na druhom stupni matematiku a fyziku. Čím je staršia, tým viac si uvedomuje, že tam kde je a možnosti, ktoré má, by nemala ak by sa nenarodila „dobre“.
Má rada kávu, turistiku, bicykel, lyže, knihy, hudbu (aj vážnu). Spoznávanie nových svetov či už pri cestovaní alebo zaujímavých rozhovoroch.
Kam nasledovali jej kroky po ukončení Teach Next?
Po ukončení programu Teach Next sa Anna rozhodla dopriať čas veciam, ktoré na dva roky museli ísť bokom. S manželom sa rozhodli splniť si cestovateľský sen. Po návrate zvažuje pokúsiť sa dostať na niektorý z ministerských analytických útvarov. Ako dôležité tiež vníma vzdelávanie mladých učiteľov.
Čo považuje za svoj najsilnejší zážitok?
Zo svojich najsilnejších zážitkov/príbehov, ktoré si z 2-ročného programu Teach Next odniesla sa jej iba jeden vyberá ťažko, keďže má pocit, že každý deň získala aspoň 50 silných zážitkov – tak intenzívna je práca učiteľky. Do tejto ka tegórie patrí každý jeden rozhovor, pozdrav, úsmev, ale aj konflikt, ktorý bolo treba riešiť, každá aktivita, ktorú keď dobre trafila, tak jej žiaci pracovali s chuťou a každý jeden žiak so svojím príbehom, ktoré si so sebou Anna nosí doteraz.
Aká bola jej najväčšia výzva a na čo je najviac hrdá?
Najväčších výziev zažila určite viac ako len jednu. Jedna z nich bola naučiť sa denno-denne pracovať so svojimi zlyhaniami. Podľa Anny, byť učiteľom je povolanie, v ktorom človek robí extrémne veľa rozhodnutí – vraj v priemere štyri za minútu. Ako učiteľka na druhom stupni denne prišla na hodinách do kontaktu s cca. 90 žiakmi, čo je obrovské množstvo interakcií. Je neodlúčiteľné, že človek spraví chyby, zle zareaguje, urobí zlé rozhodnutie. Nie je čas premýšľať alebo hodnotiť situáciu s odstupom. A zároveň na druhej strane je tínedžer, pre ktorého to môže znamenať „celý svet“. Takže každé ráno vstávate s tým, že viete, že spravíte chyby a tie chyby sa dotknú človeka v asi najcitlivejšom veku. Je to obrovská zodpovednosť. Musíte to spracovať a ísť ďalej a neprestať sa snažiť robiť tie dobré veci, pri ktorých je výsledok ďaleko menej istý.
Ďalším faktorom je, že učitelia si žiakov poznajú, poznajú ich silné stránky, rodinné príbehy, vedia v čom by potrebovali podporiť, lenže nikto nemá kapacitu s tým systematicky pracovať. Neexistuje systém podpory pre žiakov, ktorí to potrebujú. A vy viete, že sami to nedajú, že im možno nemá doma kto pomôcť a pozeráte sa na to každý deň. Či už je to v rovine vedomostí, správania alebo vzťahov. Nie je vo vašich silách to zmeniť a viete, že niekedy by stačilo trochu postrčiť, dobehnúť nejaké učivo a daný žiak by mohol bez problémov napredovať. A to nie sú príbehy len z vylúčených komunít. To je realita na úplne bežných školách.
Najviac hrdá je na všetkých žiakov a študentov, za to, čo museli zvládnuť za posledné dva roky a za to, že sa nevzdávajú.
